reklama

Výchova k slobode v 21. storočí

Sloboda je naše životné právo. Ako hovorí Sanaya Roman (2005), naša sloboda má len také hranice, aké si sami vymedzíme. Vieme čo je sloboda? Vieme ju popísať? V jednej svojej básni som napísala:  Sloboda je vo vnútri  a vonku ju nevidieť Nebehá splašene po uliciach  a neoblieka sa do nudy Sloboda je za hranicami, plodí rozkoš a šťastie, učí lietať, nebojuje za nič a nehľadá príčiny Vie všetko, aj umierať...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

Mnohí by asi slobodu popísali ako možnosť robiť si, čo chceme. Je toto sloboda? Alebo ide aj o čosi hlbšie? Sloboda je v každom z nás ako vnútorný pocit, že nie sme obmedzovaní nikým a ničím. Dieťa je asi najslobodnejšie. Na rôzne situácie má možnosť reagovať vždy inak, po novom. Neanalyzuje a neporovnáva s minulými skúsenosťami. Učí sa slobodne a na vlastných chybách. Nesúdime ho a nechávame ho rásť. Avšak postupne sa ho snažíme „prerobiť“ na „normálneho“ priemerného človeka, ktorý spĺňa všetky požiadavky tej spoločnosti, v ktorej vyrastá. Niekedy sa nám to darí viac, inokedy menej. Vštepujeme deťom poznatky, naše pohľady na svet, učíme ich pravidlám a schémam správania. Chceme, aby sa vyhli chybám, ktoré sme urobili my. Chránime ich a zjednodušujeme im život. Môžu z nich byť slobodné bytosti? 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ešte raz sa spýtajme: Čo je to sloboda? Vnútorný pocit. Mám slobodu, keď sa riadim podľa toho, čo očakávajú druhí? Dieťa je ako huba – nasaje z prostredia všetko. Základom zdravého pocitu slobody je naučiť dieťa rozlišovať, čo je správne a čo nie. Skôr ako mu ponúkať hotové riešenia, je potrebné naučiť ho myslieť samostatne a za seba. Deti intuitívne vedia, keď niečo „nesedí“. Keď ublížia súrodencovi, ten sa nahnevá a nechce sa s ním hrať – dieťa vidí, že toto sa asi nerobí a začne uvažovať, čo s tým. Keď ho donútime, aby sa ospravedlnilo, páchame na ňom násilie. A toto násilie plodí odpor. Ak by sme dieťa nechali, raz príde na to, ako sa k súrodencovi priblížiť, ako sa s ním znovu začať hrať. Navrhnime mu, že toto a toto by mohlo pomôcť. Ak chceš, vyskúšaj to a uvidíš, čo sa stane. Motivujeme ho. Dieťa je zvedavé a pôjde sa súrodencovi ospravedlniť. Ak to zaberie, začnú sa spolu hrať a na krivdu sa zabudne. Slobodne sa rozhodli, že sa udobria. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Výchova k slobode preto zahŕňa pozitívnu motiváciu a podporu, ukázanie cesty. Dieťa chápe rýchlo a rýchlo sa učí. Dobrý učiteľ či vychovávateľ by mal vedieť ukázať cestu, smer. Dieťa sa musí samé rozhodnúť, či po nej pôjde. Rovnaké je to aj s dospelými. Avšak dospelí majú v sebe oveľa viac vžitých schém, podľa ktorých sa riadia a je omnoho zložitejšie ich meniť. Výchova k slobode sa začína už pred narodením. Ak sa matka slobodne rozhodla, že toto dieťa chce, ono bude cítiť, že je v bezpečí, že aj ono má slobodu rozhodnúť sa, kým bude, kým sa neskôr stane. Postoj rodičov je veľmi podstatný. V mnohých prípadoch sa stáva, že rodičia nadmieru ochraňujú svoje deti, všetko za nich vybavia a podobne. Potom sa zrazu rozhodnú že už je dieťa dosť veľké, dosť dospelé a vyhlásia: „Staraj sa o seba, už si dospelý.“ Dieťa – dospelý nedokáže situáciu zvládnuť a stáva sa závislým na niekom inom – na kamarátoch, partii, alkohole či drogách. Myslí si, že sloboda je útek pred povinnosťami, pred pravidlami. Nikto mu nevysvetlil, že sloboda je naše životné právo, schopnosť byť sám sebou, schopnosť orientovať sa v priestore s pravidlami. Sloboda je vedomie, že „môžem“ niečo robiť, ale je to aj zodpovednosť za to, čo môžem. Všetko v prírode musí byť v rovnováhe. Tak je to aj u človeka. Ak niet rovnováhy, niektorá strana stráda. Človek len prežíva, ale nežije. Je závislý od toho, k čomu sa pripútal a okolnosti riadia jeho život. Výchova k slobode zahŕňa úctu k človeku, jeho osobnosti a osobitosti. Nemôžeme na nikom páchať násilie, a to ani pod zámienkou „jeho dobra“, pretože týmto páchame násilie aj sami na sebe. 
Sanaya Roman (2005, s. 152) píše: „Svobodu si tvoříte. Nedostáváte ji a nelze vám ji vzít. Můžete se rozhodnout vzdát se jí a můžete chtít ji nazpět, ale druzí vám ji vzít nemohou. Své svobody se můžete vzdát jen vy sami.“ Táto autorka popisuje pohľad na slobodu z vyššieho duchovného hľadiska. Náš postoj k rôznym veciam a situáciám môže byť schematický, vtedy reagujeme naučeným spôsobom. Už nemáme slobodu reagovať originálne, novo. Napríklad stretneme človeka, ktorý nás „zhodil“ pred niekým pre nás dôležitým alebo nás sklamal. Keď ho stretneme druhýkrát, už reagujeme podľa prvej schémy. Hovoríme si: „Dávaj si pozor, aby sa ti to nestalo znovu“. Pritom však môže ísť zhodu náhod, nereagujeme slobodne. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Svet je napriek globalizácii, internetu a médiám stále veľmi neslobodný. Javí sa nám ako zmes chaotických informácií, z ktorých si môžeme vyberať – slobodne a bez obmedzení. Môžeme si vybrať, ktorý program chceme pozerať a kedy ho chceme pozerať. Môžeme počúvať to rádio, ktoré hrá našu obľúbenú hudbu. Môžeme cestovať do celého sveta. Ale je to skutočne tak? Máme všetci rovnakú slobodu? Slobodnejší sú tí bohatší. Stále sa svet delí na chudobných a bohatých, na slobodných a slobodnejších. Preto je nesmierne dôležité naučiť dnešného človeka, čo je skutočná sloboda. Človek, ktorý nepochopí princíp slobody, sa môže cítiť slobodný vtedy, keď porušuje rôzne spoločenské pravidlá. Robí niečo z recesie, aby ukázal druhým, aký je slobodný. Niektorí ho obdivujú, iní si klepú na čelo a odsudzujú ho. 
Deti i dospelí sa často sa delia na rôzne typy – napríklad podľa temperamentu. Pre ilustráciu použijeme príklad: Jedno dieťa je hyperaktívne – potrebuje zmenu, je aktívne, rado strieda aktivity, má rado vzrušenie. Iné dieťa je skôr receptívne, vnímavé, je to pozorovateľ. Nemá rado zmenu, a preto ho treba na ňu pripraviť. Potrebuje pravidlá a hranice, vedieť, ktorá aktivita nasleduje za ktorou. Preto aj výchovu k slobode nemožno chápať paušálne, ale aplikovať ju na každé dieťa zvlášť, s osobitným prístupom. Niektoré deti sa vedia orientovať v chaotických informáciách lepšie ako iné, ale niektoré radšej uprednostňujú isté a známe prostredie, v rámci ktorého sa cítia slobodné. Aby sa individuálny prístup mohol s úspechom aplikovať, bolo by vhodné, aby sa výchova systematicky vyučovala v rovnakom duchu od začiatku. Triedy s menším počtom detí by takisto prospeli individuálnemu prístupu, aby sa nestalo, že sa niektoré dieťa stratí v dave. Tento trend je vlastne už zahrnutý aj v projekte Milénium. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Niektorí z nás už možno počuli o výchove podľa talianskej lekárky a pedagogičky Márie Montessori. Na základe svojich pozorovaní vytvorila úplne nový výchovný systém, ktorý najvýstižnejšie charakterizuje táto veta: „Pomôž mi, aby som to zvládol sám.“ Tento systém má asi najbližšie k slobode. Pri vzdelávaní a výchove sa rešpektujú vývinové fázy dieťaťa a taktiež aj jeho záujmy. Každý malý človiečik si v škole, ktorá pracuje na tomto princípe, môže slobodne vybrať, ktorou činnosťou sa bude zaoberať. Nič sa nedeje nasilu, dieťa sa učí prirodzene. Samostatne objavuje súvislosti sveta, nebifľuje sa poučky, základom je porozumenie vzájomných vzťahov. Takto sa v dieťati rozvíja porozumenie sebe samému i druhým ľuďom, chápe, že je jedinečné a neporovnáva sa s druhými, ale učí sa vzájomnej spolupráci. V takomto systéme v dieťati rozvíjame schopnosť rozlišovať a učíme ho byť samostatným. Neberieme mu prácu z rúk, ale nabádame ho, aby objavilo svoj vlastný potenciál. Tresty a odmeny tiež patria do koša. Namiesto pochvaly sa používa tzv. oceňovanie – napríklad: toto je trpezlivosť, toto písmo je čitateľné, je to úhľadné. Ak budeme dieťa nútiť do vecí, ktoré si nevyberie, budeme ho brzdiť vo vývoji a zasejeme do jeho myslenia pochybnosti o sebe, svojich schopnostiach a strach. A človek, ktorý sa bojí, nie je slobodný.

Ako hovorí Miron Zelina: „Keď nebudú deti a mládež vedieť nič o slobode, môže sa stať, že stratia sami seba, stratia svoju vlastnú autenticitu a stanú sa jednou z oviec stáda.“ Ďalej hovorí, že človek, ktorý nevie nič o slobode, sa môže správať bezohľadne k hodnotám sveta, okoliu, ale aj ľuďom a sebe samému. A táto bezohľadnosť nemá so slobodou nič spoločné. 

Témou slobody sa zaoberali mnohí filozofi. Najmä však možno spomenúť existencializmus, ktorý veľkou mierou prispel k rozvoju tzv. individuálnej psychológie, ktorá sa zameriava na jedinca a na spôsob, akým prežíva svoje bytie. V existencializme sa zrodila humanistická psychológia so svojou základnou myšlienkou, že človek je indivíduum, ktoré má svoje vlastné potenciálny a možnosti rozvoja, že si slobodne vyberá spôsob, akým bude žiť svoj vlastný život a akou cestou sa vyberie. Bezmocnosť človeka núti byť bezohľadným, takýto človek hľadá a nenachádza. V tom najhoršom sa utieka k drogám, alkoholu, či počítačom. Nevyberie si slobodu, lebo nevie, čím sloboda je. 

Keď učíme deti byť slobodnými bytosťami, musíme si byť vedomí toho, že so slobodou sa nevyhnutne a silno spája aj zodpovednosť. V živote nás môžu postretnúť situácie, pri ktorých sa nám zdá, že nie sme ich tvorcami, a preto nemôžeme za ne niesť zodpovednosť. Hovoríme o náhode, šťastí či smole. Avšak každý náš postoj k čomukoľvek, je výsledkom našej slobodnej voľby. Výchova k slobode zahŕňa v sebe aj osvojovanie si rôznych hodnôt. To, že deti naučíme vyberať si medzi rôznymi alternatívami, je základným kameňom chápania a budovania si vedomia slobody. Deťom dáme na výber, nech si vyberú, ktorá je pre ne najvhodnejšia. Zároveň im však povieme, že za to, čo si vybrali, budú niesť zodpovednosť. Aby sa v človeku vyvinulo vedomie slobody, je potrebné rozvíjať všetky jeho kognitívne funkcie, najmä kritické myslenie, schopnosť analyzovať a hodnotiť rôzne situácie. Nejde len o to, aby deti mali vedomosti, je potrebné, aby vedomosti vedeli použiť v praktickom živote, aby vedeli zhodnotiť situácie a zaujať k nim stanovisko, a to aj v kontexte etických noriem a pravidiel. Pri výchove k slobode je dôležité, aby človek pochopil, že pre vedomie slobody je dôležité zvnútornenie tzv. všeľudských hodnôt. 

Slobodný človek je vlastne harmonicky rozvinutou osobnosťou, ktorá má v súlade všetky zložky, ktoré patria do systému KEMSAK. Výchova k slobode by teda mala rozvíjať racionálne a kritické myslenie, rozhodovanie, emocionalitu, motivačný systém osobnosti, kreativitu, prosocialitu, ako aj schopnosť sebarealizácie a sebaregulácie. 
Každý človek v sebe nosí jedinečný potenciál, každý človek je schopný rásť a vyvíjať sa. Otázka slobody sa dotýka každého z nás. Je to naše životné právo. Naša voľba, ktorá tvorí náš svet. Výchova k slobode je základným stavebným kameňom rozvoja zdravej osobnosti jednotlica i celej spoločnosti. 



Literatúra, ktorou som sa mierne inšpirovala: 

http://www.rozhlady.pedagog.sk/cisla/pr1-2001.pdf

Roman, S. 2005. Žít s radostí . Praha: Šťastní lidé, 2005, 199 s. ISBN 80-86692-06-X


Jana Teluchová

Jana Teluchová

Bloger 
  • Počet článkov:  3
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Milujem všetky farby dúhy a vôňu búrky, milujem život, ktorý žijem a túto lásku mi nikto nemôže vziať... Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáNázory a úvahy - PRED...

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu